Podrobnú históriu života šopornianskej farnosti napísal p. Ľudovít Čutrík v knihe Šoporňa - minulosť a súčasnosť 1251 - 2001 a do jednotlivých kategórií spracoval správca farnosti Vdp. ThLic. Marcel Kubinec, PhD.
Pôvodný kostol bol malý a niekedy v 18. Storočí si obyvatelia vymodlili ten, ktorý poznáme aj dnes. Presný dátum výstavby a posviacky kostola nie je k dispozícii v nijakom známom písomnom dokumente. V Šoporni sa oslavuje „titul“ kostola Panny Márie Snežnej v nedeľu po 5. auguste, kedy sa v Cirkvi slávi výročie posviacky Hlavnej mariánskej baziliky v Ríme. Titul kostola je tajomstvo viery alebo meno svätca, na ktorého počesť bol kostol zasvätený či požehnaný.
Stavbe nového kostola predchádzali niektoré udalosti, o ktorých je potrebné zmieniť sa. Najstaršia náboženská pamiatka, ktorá sa až do roku 1974 uchovala v „Božej muke“ na hornom konci dediny (neďaleko autobusovej zastávky pri chodníku) bola mariánska soška Sedembolestnej Panny Márie. V roku 1974 ju neznámy páchateľ odcudzil. Bola vyrezaná z dreva divej ruže s vyrytým rokom 1470. Údajne ju vyhotovil mních - pustovník, žijúci v lese Berek pri Váhu a dedinou smerom na Šintavu. Pravdepodobne počas stavby nového kostola koncom 18. stor. sošku Sedembolestnej Panny Márie preniesli do „Božej muky“ postavenej na mieste terajšieho Božského Srdca Ježišovho a v 20. rokoch 20. storočia „do Božej muky“ (pri autobusovej zastávke).
V rokoch 1552 – 1614 bol kostolík často nepoužívaný. Slovensko sa zmietalo v náboženských reformačných vlnách. V 16. storočí a na začiatku 17. storočia zasiahla reformácia takmer celé Slovensko. Zemepán vlastniaci šopornianske majetky bol v tom čase evanjelického vyznania a žiadal poddaných, aby prestúpili na túto vieru. O tomto stave sa dozvedáme z publikácie Zoznam farností a farárov ostrihomskej arcidiecézy od najstarších čias až po rok 1894.
Uvádza konštatovanie vizitátora z roku 1559 a 1560, že kostol je udržiavaný, ale nemožno doňho vojsť. Chýbal tu farár a vo farnosti vypomáhal reformovaný duchovný zo Šintavy, ktorý sviatosti vykonával v rímskokatolíckom obrade.
Dlhá neprítomnosť katolíckeho kňaza zapríčinila, že sa dvere chrámu otvorili novému náboženstvu.
Zásadný obrat nastal v tridsiatych rokoch 17. storočia, keď ostrihomský kardinál a arcibiskup Peter Pázmaň sídliaci v Trnave a Bratislave (vtedajší Pressburg), vstúpil do procesu protireformácie. Jeho zásluhou konvertovalo veľa vplyvných členov šľachtických rodín, s ktorým prestúpili na katolícku vieru aj ich poddaní. Nevedno za akých okolností sa tento proces odohral v Šoporni.
Okolo roku 1660 bola v obci účinne obnovená katolícka viera. V tomto období sa uskutočnilo aj rozdelenie šintavského panstva medzi staršiu a mladšiu vetvu rodu Esterháziovcov. Ďalšie delenie už v rámci mladšej vetvy sa uskutočnilo v roku 1762, štyri roky po smrti Františka Esterháziho. Majetky sa rozdelili medzi jeho troch synov: Mikuláša, Karola a Františka ml. Šintavské panstvo spolu so Šoporňou pripadlo Františkovi ml., zakladateľovi čeklískej vetvy rodu. Z tohto obdobia pochádza aj terajší šoporniansky kostol.
V literatúre sa uvádzajú tri roky jeho postavenia 1710, 1770 a 1777. Rozpätie 1770 – 1777 nie je veľké a prakticky môže ísť o rozmedzie, v ktorom sa stavba realizovala. Rozpätie zahŕňa pôsobenie správcov fary Ignáca Ordódyho a Juraja Kanderku. V publikácii Súpis pamiatok na Slovensku (Obzor 1969), sa uvádza, že šoporniansky kostol postavili v roku 1770. K tomuto dátumu sa prikláňa aj PhDr. Ladislav Vrteľ v osobitnej správe spracovanej pre obecný úrad (1993).
Iné publikácie datujú postavenie šopornianskeho kostola do roku 1777. Magyarország vármegyei es városai – Nyitra vármegyei (1898) konkrétne uvádza, že: „kostol, okolo ktorého bolo aj miesto na pochovávanie, dostala Šoporňa v roku 1777“.
Do vzniku nového kostola by mohli vniesť svetlo dve vizitácie, t.j. zápisy z kontroly činnosti náboženskej obce, ktoré v Šoporni vykonali nadriadení cirkevní hodnostári. Zachovali sa vo vzácnych písomných dokumentoch písaných po latinsky. (Vizitácie sú archivované na farskom úrade.)
Prvá vizitácia je z 15. augusta 1755, keď za správcu farnosti po Jánovi Šimčíkovi nastúpil Ignác Ordódy. Vizitáciu vykonal Anton Révay, šaštínsky arcidiakon, neskôr prvý rožňavský biskup.
V charakteristike stavu kostola sa dozvedáme, že kostol je neveľký a pre potreby ľudu by sa žiadal väčší. Vo vizitácii sa uvádza, že okolo kostola je cintorín. Dá sa usúdiť, že v skutočnosti ide o pôvodný malý kostolík. Čiastočne to spochybňuje údaj o troch oltároch, hlavnom a dvoch bočných, ako ich uvádza aj ďalšie vizitácia z roku 1779, podľa nej by malo ísť už o nový kostol. Oltáre mohli byť prenesené do nového kostola. Druhú vizitáciu (31. Októbra 1779) vykonali cirkevní a svetskí hodnostári pod vedením ostrihomského kanonika Františka Galgóciho, komárňanského arcidiakona. Hoci od predpokladaného vzniku kostola uplynulo iba 9 resp. 2 roky, nie je vo vizitácii zmienka o dátume jeho dokončenia a posvätenia. Čiastočne to zahmlieva dátum jeho vzniku. To, že ide o terajší kostol, vysvitá z uvádzaných mier šírky a dĺžky kostola. V čase vizitácie (1779) už nebol cintorín v bezprostrednom okolí kostola, ale sa uvádza, že je od neho vzdialený asi 400 krokov, čo zodpovedá súčasnej polohe. (Zápis z vizitácie je viazaný v koženej väzbe formátu 29 x 41 cm a obsahuje 71 strán. Obsah je podobný ako vo vizitácii z roku 1755, ale podrobnejší. Vizitácia sa uskutočnila za pôsobenia farára Juraja Kanderku, rodáka z Lehníc. Bol doktorom filozofie a do Šoporne s dostal na odporúčanie Františka Esterháziho v roku 1776. Bol tu farárom do roku 1799.)
Uvedené vizitácie nedávajú jednoznačnú odpoveď na dátum vzniku šopornianskeho kostola. Spochybňovanie dátumu rokov 1770 a 1777 možno odvodzovať z vizitácie v roku 1947, kde je uvedená historicky neoverená informácia – rok 1710. Tento rok udáva aj Schematizmus trnavskej arcidiecézy, (spolok sv. Vojtecha, Trnava 1993). Údaj roku 1710 sa zdá najmenej hodnoverný, v skutočnosti môže ísť o chybný prepis starších informácií. Rok 1710 je podľa rozličných zdrojov rokom začatia vedenia matriky na šopornianskej fare.
O vzniku kostola sa zachovala historka. Deväť podobných kostolov dal vraj postaviť v blízkom okolí šintavský gróf z rodiny Esterháziovcov. Viedli ho k tomu výčitky svedomia a pokuta, ktorú mu udelil kardinál za ťažký hriech zabitia poddaného. Hriechu sa dopustil tým, že na smrť ubil poddaného ženca. Medzi postavené kostoly okrem šopornianskeho patril kostol v Šúrovciach, Veľkej Mači (Máčad), Seredi a v ďalších dedinách na okolí Palárikova (býv. Slovenský Meder). Iná interpretácia historky hovorí o zabití deviatich poddaných, preto aj vystaval deväť kostolov.
Historka dala podnet na overenie vzniku niektorých z týchto kostolov, či sa pritom nenachádzajú aj informácie o vzniku šopornianskeho kostola. Zistené údaje (napr. seredský kostol zasvätený Jánovi Krstiteľovi sa datuje rokom 1781, šúrovský kostol rokom 1791) po sebe síce bezprostredne nasledujú, ale bližšie správy o ich vzniku a zmienku o šopornianskom kostole sa nepodarilo zistiť.
OPIS KOSTOLA
Kostol je jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbystéria. Zaklenutý je pruskými klenbami a medzipásmi. Za štítom hlavného priečelia je vstavaná veža s ihlancovou strechou. Zasvätený bol Blahoslavenej Panne Márii Snežnej. Hlavný oltár je klasicistický s obrazom Panny Márie. Žiaľ, v deväťdesiatych rokoch 20. storočia neznámi páchatelia vyrezali obraz z rámu a odcudzili ho. Potom bol nad hlavným oltárom obraz od akademického maliara Juraja Dolana.
V roku 2015 sa podľa fotografií zozbieranými medzi veriacimi dal namaľovať pôvodný obraz znázorňujúci príbeh zjavenia sa Panny Mária pápežovi Libériovi. Tento pôvodný námet namaľoval v spomínanom roku 2015 p. Dušan Strečanský s Dubován.
Kazateľnica je klasicistická a pochádza z obdobia vzniku kostola.
Okrem hlavného oltára sú v chrámovej lodi umiestnené ešte dva oltáre. Pred presbytériom po pravej strane je oltár Sedembolestnej Panny Márie a po ľavej oltár Božského Srdca Ježišovho.
Patronícium Blahoslavenej Panny Márie Snežnej bolo pravdepodobne prevzaté zo starého malého kostolíka. Dosvedčuje to vyššie uvádzaný zápis z vizitácie v roku 1755, kedy bol ešte používaný pôvodný malý kostol. Zápis hneď v úvodnej časti hovorí, že kostol je zasvätený „B.V.M. (Beate Virgine Marie) ad Nives“ (Blahoslavenej Panne Márii Snežnej). V zápise sú cenné informácie o miestnom farárovi Jánovi Šimčíkovi aj jeho nástupcovi Ignácovi Ordódym, organistovi – učiteľovi Jánovi Hangayovi, o vnútornom vybavení kostola, ďalej o pozemkoch kostola a fary, kde sú uvedené aj mená majiteľov (či užívateľov) susedných pozemkov.
Pod miestnu farnosť v tomto období patrili ako filiálky aj náboženské obce Pata a Hájske.
Patronícium Blahoslavenej Panny Márie Snežnej bolo prevzaté aj do nového kostola. Obyvatelia starej Šoporne mali Pannu Máriu vo veľkej úcte. Veď si ju zvolili aj za symbol obce.
Patronícium Blahoslavenej Panny Márie Snežnej je veľmi staré a patrí v kresťanskej cirkvi k častým a významným. Pochopiteľne, nie je spojené s padaním snehu v auguste v Šoporni, ako sa to medzi tunajším ľudom tradovalo. Za základ úcty k Blahoslavenej Panny Márie Snežnej sa pokladá posvätenie mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme, ktoré si rímskokatolícka cirkev pripomína 5. Augusta. Tamojšiu baziliku dal postaviť pápež Liberius (352 – 366). Na myšlienku ho priviedlo zjavenie Panny Márie vo sne, keď mu dala znamenie, aby postavil chrám na mieste, kde napadne na budúci deň sneh. Bol august a Rím je na sneh chudobný aj v zime. Keď sa na druhý deň zobudil a na Rímskom Vŕšku Esquilíne naozaj uzrel sneh, bol presvedčený, že mu Panna Mária dala osobitné vnuknutie. Na jej počesť dal postaviť baziliku. Tento chrám v Ríme je osobitne významný pre slovanských kresťanov. V 9. Storočí tu pápež Hadrián II. položil na oltár bohoslužobné knihy, ktoré do staroslovienskeho jazyka preložili vierozvestovia sv. Konštantín-Cyril a sv. Metod. Táto udalosť sa uskutočnila počas ich návštevy Ríma v roku 868. Je to najstaršie mariánske pútnické miesto v Európy.
