nadpis soporna1

Podrobnú históriu života šopornianskej farnosti napísal p. Ľudovít Čutrík v knihe Šoporňa - minulosť a súčasnosť 1251 - 2001 a do jednotlivých kategórií spracoval správca farnosti Vdp. ThLic. Marcel Kubinec, PhD.

 

Z ďalších dejinných udalostí spojených s kostolom sa v kronikách zachovali tieto informácie:
V roku 1863 zúril v obci veľký požiar. Obecná kronika zaznamenala, že pri ňom stúpla teplota tak, až sa na veži roztopil jeden menší zvon.
V roku 1892 starý malý organ vymenili za väčší. Priestor na jeho umiestnenie nestačil a bolo potrebné časť kostola rozšíriť, prestavať a nadstaviť. Výmena sa uskutočnila a pôsobenia dp. Hediho a organistu Mišku. Kúpa organu sa uhradila z prostriedkov získaných prenájmom kostolných pozemkov.
Pôvodný obraz na hlavnom oltári po rokoch podľahol neľútostnému vplyvu času. V roku 1910 zhotovil akademický maliar Belloni skicu obrazu na hlavný oltár, ale pre ochorenie ho nedokončil. Učinil tak po ňom akademický maliar Gustáv Malý z Petržalky. Iný údaj hovorí iba o reštaurovaní obrazu.

Na začiatku prvej svetovej vojny zrekviroval štát na vojenské účely všetky zvony okrem najmenšieho tzv. „umieračika“. Nové zvony zakúpil farský úrad v roku 1922 od firmy Herold v Chomutove a montovali ich majstri z Bratislavy. Ich cena bola 30 000 Kčs. Uhradili ju z milodarov občanov a vysťahovalcov do Ameriky, aj z peňazí za prenájom poľovníckych revírov obce. Na zvonoch je nápis: vivos voco, mortuos plango, fulgura frango – zvolávam živých, oplakávam mŕtvych, zaháňam blesky.
Zvony požehnal 11. júna 1922 šintavský dekan Štefan Jankovič. Súčasne s posviackou zvonov bola posvätená aj socha Božského Srdca Ježišovho, ktorú umiestnili v kostole a neskôr ju premiestnili na terajšie miesto v strede obce pri odbočke z hlavnej cesty na Záhumnie).

V roku 1932 kostol zvnútra obielili. V roku 1936 opravili vežu. V roku 1941 kostol nanovo vymaľoval akademický maliar Massanyi z Nitry. V súlade so zasvätením kostola Panne Márii námety obrazov na klenbách vychádzali najmä z jej života. Posvätenie kostola po vymaľovaní vykonal ako hosť dp. dekan Bernadič. Počas maľovky kostola sa omše konali v kaplnke sv. Anny.
Koncom tridsiatych rokov bolo okolie kostola v prirodzenej podobe bez osobitných terénnych úprav. Ku kostolu sa prichádzalo z ulice do mierneho svahu, vynímal sa na nevysokom vŕšku. Pred kostolom vysadili agáty, symbolické slovanské lipy a iné druhy stromov. Príjemne dotvárali prostredie a dávali mu príťažlivý ráz. Neskôr stromy vykopali a začali sa umelé terénne úpravy. Dokončili ich spolu s oplotením v roku 1944.

Počas prechodu frontu (1945) bola zničená kostolná veža. Na jeseň vyčlenil MNV z rozpočtu obce 30 000 Kčs na jej opravu.
V roku 1955 sa na podnet vtedajšieho dekana obvodu Ondreja Ďuriša uskutočnila zbierka na kúpu štyroch vežových hodín. Ich cena bola 14 000 korún. V tom istom roku osadili aj nové vstupné dvere.

V roku 1958 začala generálna oprava kostola.
Kostol a fara dostávali od svojho patróna pozemky, tzv. benefície. Z ich výnosov uhrádzali náklady spojené s činnosťou. Tieto pozemky predstavovali výmeru asi 160 honov. Patronátne povinnosti a ich plnenie záviseli od serióznosti a zbožnosti patróna. Šoporniansky kostol (a fara) sa nemohli pochváliť osobitnou štedrosťou svojich patrónov (rodina Esterháziovcov, kňažná Angelika de Henin, barón Ohrenstein, barón Schey, statkár Vrána).

Naposledy bol kostol opravovaný v roku 2014. V tomto roku na jar sa vymenilo celé staré elektrické vedenie, zakúpilo sa nové osvetlenie, do výšky 1,5 m sa obili vnútorné omietky a nahradili sa sanačnými omietkami a nakoniec bol kostol vymaľovaný p. Dušanom Strečanským. Kostol je bohato vymaľovaný a sa aj ornamenty. Vo svätyni sa doplnili postavy štyroch evanjelistov v klenbe. V tom istom roku sa dalo vyrobiť podľa návrhu Ing. Arch. Pavla Ďurka z Trnavy aj liturgické zariadenie z jednotného dubového dreva. (obetný stôl, sedes kňaza, ambona...)

V roku 2016 sa reštaurovali aj oltáre, kazateľnica, krstiteľnica a doplnil sa obraz Božského srdca Ježišovho podľa fotografií zozbieraných medzi veriacimi, nakoľko aj tento bol v deväťdesiatych rokoch odcudzený.
Všetky tieto opravy sa uskutočnili vďaka milodarom veriacich farnosti, rodákov z tejto farnosti a 700 € prispel aj VÚC v Trnave.