nadpis soporna1

História

Podrobnú históriu života šopornianskej farnosti napísal p. Ľudovít Čutrík v knihe Šoporňa - minulosť a súčasnosť 1251 - 2001 a do jednotlivých kategórií spracoval správca farnosti Vdp. ThLic. Marcel Kubinec, PhD.

Rozgonyi Joannes (Ján Rozgoň) 27. 8. 1681  1700
Simonyi Georgius (Juraj Šimon) 7. 7. 1700   1702
Tapolcsányi Stephanus (Topoľčiansky Štefan)  20. 6. 1702  29. 11. 1702
Majthenyi Paulus (Pavol Majtény)  16. 4. 1703  1705
Kelio Nikolaus (Mikuláš Kelio)  3. 4. 1705  25. 7. 1710
Ambrovics Joannes (Ján Ambrovič)  27.6. 1710 26. 7. 1739 
Bányay Ladislaus (Ladislav Báňaj) 26. 8. 1739 1749
Simcsik Joannes (Ján Šimčík) 24. 1. 1749 1. 9. 1755
Ordódy Ignatius (Ignác Ordódy) 16. 9. 1755 2. 12. 1776
Kanderka Gorgius (Juraj Kanderka) 26. 12. 1776 1799
páter Maximilián Fanciskus /vypomáhal/  od 1. 5. 1778
Rezsny Michael (Michal Režný) 1799 22. 5. 1834
Hlozsny Georgius (Juraj Hložný) 1834 1. 7. 1844
Mézsaros Dávid (Dávid Mesároš)  1844  17. 6. 1849
Karol Láni 1849
O tom, že v Šoporni krátky čas v roku 1849 pôsobil, sa dozvedáme zo Slovenského biografického slovníka. Láni bol významný uhorský historik. Narodil sa v roku 1812 v Pukanci. Napísal viacero prác z uhorskej a cirkevnej histórie. Niektoré zostali iba v rukopise. V rokoch 1848 – 49 sa zblížil s reprezentantmi slovenského národného hnutia a právom ho možno považovať za jedného najvýznamnejších slovenských historikov 19. storočia.
Gály Antónius (Anton Gály) 18.6.1849 10. 10. 1873
Počas jeho účinkovania sa uskutočnila komasácia chotára medzi zemepánskou rodinou Esterháziovcov a občanmi.
Herald Joannes (Ján Herald) 1873 5. 9. 1876
Kvassay Carolus (Karol Kvašaj) 1876 18. 1. 1877
Hegyi Ingatius (Ignác Hedi) 19. 1. 1877 1903
Stephanus Gorelovitsch (Štefan Gorelovič) 1904 1935
 Narodil sa roku 1864 v Turzovke, zomrel v roku 1935. Pochovaný je na šopornianskom cintoríne. Pohrebné obrady vykonal generálny vikár z Trnavy Karol Nečesálek za účasti veriacich aj z okolitých dedín. Do Šoporne prišiel z Brezovej, kde už pôsobil ako správca fary. Ako predseda školskej stolice sa v posledných rokoch trvania rakúsko-uhorskej monarchie príkladne bil proti zoštátneniu cirkevnej školy.
František Bernadič 1. 6. 1936 31. 12. 1939
 Farský úrad viedol veľmi starostlivo. V rozhodujúcej miere sa zaslúžil o výstavbu nového jednoposchodového pavilónu štvortriednej školy a všestranne sa staral o povznesenie rímskokatolíckej školy, získal finančné úspory vo výške 30 000 korún, dopĺňal kostolný inventár nákupom bohoslužobných rúch, kostolných kobercov a dal opraviť vežu kostola. Podporoval chudobných, viedol združenie kresťanských robotníkov a staral sa, aby dostávali podporu v nezamestnanosti. Bol horlivým kňazom a dobrým kazateľom, podporoval podnikanie, ktoré sa konalo v prospech celku. Zo Šoporne odišiel za správcu farnosti do Šúroviec.
 Dr. Rudolf Mauréry  24. 11. 1941 1945 
 za kaplánovania Jána Pospiecha počas roku 1940 zastupoval správcu fary a dochádzal do Šoporne z Hájskeho. Farárom v Šoporni bol vymenovaný 24. 11. 1941. Začiatkom marca 1945 odišiel do Tesárov nad Žitavou.
František Ondreička 1945
Nastúpil za správcu farnosti po R. Maurérym. Predtým tu bol kaplánom. Správcom farnosti bol krátko v roku 1945
Izidor Štefík 1945 december 1952
Ondrej Ďuriš január 1953 1974
V roku 1956 havaroval na motorke, a preto kaplán Štefan Janec viedol farnosť počas práceneschopnosti Ďuriša.
 Ferdinand Javor 1974   1988
Teodor Kamody 1988 2006
Samuel Sádecký 2006 2013
Marcel Kubinec 2013  2020
Libor Škriputa 2020  

 

 

 

   KAPLÁNI FARNOSTI ŠOPORŇA (od konca 19. storočia)
   Vzhľadom na to, že ako filiálka dlhé roky patrila pod šoporniansku faru aj Pata, pôsobil vo farnosti do vzniku farnosti Pata aj kaplán.
 Pathy Július 1899  1901 
 Dobrovodský Michal 1901  1902
Vozár František 1902 1903
Puhan František 1903
Ochaba Pavol 1904 1905
Hránek Ján 1906 1907
Blažke Jozef 1907 1908
Zachár Štefan 1908 1910
Srahulcsik Vendelín 1910 1911
Macháček Pavel 1911
Scusár Július 1912
Havran Karol 1913 1914
Kianička Gašpar 1914 1916
Kornel Gašpar 1916 1917
Dr. Neumann Jozef 1917
Lavička Ondrej 1917 1919
Gála Ján 1919 1926
Berényi Eugen 1919 1920
Kántor Eugen 1920
Takács Peter Pavol, SJ 1922
 Holeksy Jozef 1922 
Šesták Július 1924  
Beregszegi Andrej 1928  
Bartaloš Július 1929  
Uherčík Michal 1930 1931
Gajdoš Jakub 1931 1933
Gajdoš Jozef 1933 1934
Pospiech Ján 1934 1935
Bernadič František 1935  
Gajdoš Pavel 1936 1937
Čongrádi Viliam 1937 1939
Turza Ján 1939  
Zimanyi Gejza 1939 1941
Horváth Libor 1941 1942
Markech Anton 1942 1943
Ondreička František 1943 1944
1946 1949
Palkovič Anton 1945  
Andódy Andrej 1947 1949
Koller Jozef 1949  
Rotmus Ľudovít 1949 1951
Janec Štefan 1951 1959
Danišovič Andrej 1955  
Franta Jozef 1956  
1964 1968
Toman Augustín 1960  
Rozbora Jozef 1962  
Vanček Karol 1968 1969

Podrobnú históriu života šopornianskej farnosti napísal p. Ľudovít Čutrík v knihe Šoporňa - minulosť a súčasnosť 1251 - 2001 a do jednotlivých kategórií spracoval správca farnosti Vdp. ThLic. Marcel Kubinec, PhD.

 

Pôvodný kostol bol malý a niekedy v 18. Storočí si obyvatelia vymodlili ten, ktorý poznáme aj dnes. Presný dátum výstavby a posviacky kostola nie je k dispozícii v nijakom známom písomnom dokumente. V Šoporni sa oslavuje „titul“ kostola Panny Márie Snežnej v nedeľu po 5. auguste, kedy sa v Cirkvi slávi výročie posviacky Hlavnej mariánskej baziliky v Ríme. Titul kostola je tajomstvo viery alebo meno svätca, na ktorého počesť bol kostol zasvätený či požehnaný.

Stavbe nového kostola predchádzali niektoré udalosti, o ktorých je potrebné zmieniť sa. Najstaršia náboženská pamiatka, ktorá sa až do roku 1974 uchovala v „Božej muke“ na hornom konci dediny (neďaleko autobusovej zastávky pri chodníku) bola mariánska soška Sedembolestnej Panny Márie. V roku 1974 ju neznámy páchateľ odcudzil. Bola vyrezaná z dreva divej ruže s vyrytým rokom 1470. Údajne ju vyhotovil mních - pustovník, žijúci v lese Berek pri Váhu a dedinou smerom na Šintavu. Pravdepodobne počas stavby nového kostola koncom 18. stor. sošku Sedembolestnej Panny Márie preniesli do „Božej muky“ postavenej na mieste terajšieho Božského Srdca Ježišovho a v 20. rokoch 20. storočia „do Božej muky“ (pri autobusovej zastávke).