Autor: Michal Patarák
Súčasné vynechanie omší a liturgie sa môže chápať nielen ako uprednostnenie verejného dobra a blaha pred aktuálne nie nutnou formou zbožnosti, ale aj vyslovene kladne, v pôstnom zmysle.
Denné bohoslužby v prvých kresťanských časoch neexistovali a Biblia naznačuje, že to bol "prvý deň týždňa" (teda nedeľa), kedy sa kresťania schádzali. Predpokladá sa, že to boli stretnutia raz týždenne, a to v domoch jednotlivých veriacich alebo nejakej autority v danej komunite. Viackrát a v inej forme to ani nebolo možné v dobách prenasledovania kresťanov, teda napríklad za cisára Nera alebo Galéria a Diokleciána (vtedy už existovali aj kostoly). Ešte v 5. storočí sa neslávila každodenná omša nikde v kresťanskom svete, hoci kostoly boli miestom, kde sa chodili veriaci modliť aj niekoľkokrát denne.
Čo sa týka eucharistie, jej každodenné prijímanie sa objavilo skôr na Západe ako Východe. Mnohí muži, ktorí mali povesť svätcov, praktizovali svoju vieru v utiahnutí, s ktorým sa karanténne opatrenia nedajú prirovnať ani zhruba. Napokon grécke slovo mních - "monachos" - je odvodené zo slova "monos", čo znamená sám. Mníšstvo sa nerodilo len v komunitách, ale bolo aj hlboko spojené s rozmerom samoty a pohŕdania svetom, z ktorého mních utiekol ako zo Sodomy alebo Babylonu, ale aj s pohŕdaním samým sebou za svoju hriešnosť a skazenosť. Bol to hlboký ponor do svojho temna, v ktorom títo muži a neskôr aj ženy zazreli Božie svetlo.
Veľmi zvláštnym javom boli púštni Otcovia, ako ich poznáme dnes. Vtedy sa nazývali skôr pustovníkmi. Roky obývali chatrč alebo nejaký pseudopríbytok uprostred púšte, kde sa stretávali skôr s divou zverou ako s ľuďmi. Títo svätci nevnímali ako luxus len teplé jedlo, ale aj samotnú eucharistiu. Ak si dobre pamätám, vo Vita Antonini od svätého Atanáza čítame, že svätý Anton prijal eucharistiu, len keď ho niekto v príbytku navštívil. To nemuselo byť celé mesiace.
Samotná karanténa môže pre duchovného človeka znamenať aj utiahnutie sa do domácej cirkvi (ecclesia domestica) alebo ako očista, či dokonca askéza. Jedna forma starovekej askézy bola takzvaná "xeniteia", v ktorej askéta opúšťal svoju vlasť a usadil sa v krajine, ktorej reči nerozumel, aby to posilnilo jeho samotu. Duchovné chápanie karantény sa plne zhoduje s myšlienkou pôstu a očisťovania. O zodpovednosti a starostlivosti o verejné dobro ani nemusíme hovoriť. Stiahnutie sa zo spoločnosti je podľa mňa fenomén, ktorý je plne vyladený s obdobím pôstu pred Veľkou nocou, i keď ho teraz mnohí majú ako z núdze cnosť.
