Milí bratia a sestry!
Žijeme v dobe, v ktorej je otázka chudoby a biedy na každodennom poriadku. Zvykne sa sláviť aj svetový deň chorých.
Vieme, že k biedam ľudskej spoločnosti patria aj choroby, ktoré obyvateľom našej planéty často strpčujú život.
Odborníci - sociológovia, ekonómovia, politológovia, zdravotníci by nám vedeli na základe svojich odborných poznatkov odôvodniť, čo všetko spôsobuje ťažkosti, s ktorými zápasí aj naša spoločnosť.
Nás veriacich kresťanov však bolí najmä duchovná a morálna podstata ľudskej biedy. Sv. Ján apoštol píše, že Boh je láska a kto ostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom.
Žiaľ, nie vždy sme verní tejto podstate kresťanského chápania jestvovania Boha a jeho prítomnosti vo svete. Túto pravdu si musíme neustále uvedomovať a priznávať!
Nebolo však správne a spravodlivé, keby sme nosili v sebe iba neustály pocit historickej viny a nespomenuli si na dobrá, ktoré sa zrodili v lone Cirkvi a teda sú akoby odrazovým mostíkom pre našu zdravotnícku, sociálnu a charitatívnu službu v dnešnom svete. Veriaci kresťan sa nemusí hanbiť za počínanie si Cirkvi v oblasti charity a sociálnej práce v spoločnosti. Sám Pán Ježiš nám dáva príklad svojím konaním, keď uzdravoval chorých, nasycoval hladných...
Pri svätej omši v Nových Zámkoch, ktorá sa konala pri otvorení Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce, pri Univerzite svätej Alžbety v Bratislave, si prítomní profesori a študenti spomenuli na množstvo veriacich kresťanov, ktorí mimoriadnym spôsobom uskutočňovali vo svojom živote toto základné poslanie Kristovho nasledovníka - kresťana: šíriť radostnú zvesť Evanjelia službou blížnemu. Sv. Lukáš evanjelista, sv. Kozma a Damián (303), sv. František z Assisi (1226), sv. Alžbeta (1337), sv. Kamil z Lellis (1614), sv. Vincent de Paul, sv. matka Tereza z Kalkaty, bl. Zdenka, bl. Ladislav Batthyányi Strattmann - ale aj naši protestantskí bratia ako bol lekár, teológ a organový virtuóz Albert Schweitzer a mnohí iní.
Čo je zaujímavé a nasledovaniahodné v živote a službe týchto ľudí? Predovšetkým to, aby sme neoddeľovali hmotnú a duchovnú núdzu človeka jednu od druhej. Nie je jednoducho možné snažiť sa niekomu pomôcť v núdzi bez toho, aby sme nemysleli na jeho duchovný stav, aby sme sa mu nesnažili pomôcť i v jeho duchovných potrebách, aby sme ho nezačali milovať! Mravná, duchovná bieda privádza človeka často aj do biedy materiálnej a materiálna chudoba taktiež môže neraz spôsobiť zúfalstvo a biedu mravnú a duchovnú. Podľa rozličných štatistík je možné sa častejšie stretnúť s ľuďmi chudobnými a čestnými, mravne charakternými a príkladnými, než s čestnými a mravne pevnými boháčmi. Prirodzene, že jestvujú aj svetlé výnimky, ktoré si treba o to viac ceniť. Drahí bratia a sestry. Pomoc a potreba sú spojené nádoby, ktoré sa v našom osobnom živote prepájajú a prelínajú. Raz sa ocitáme v pozícii pomáhajúcich, inokedy zasa v pozícii tých, čo potrebujú pomoc. Tento vzťah milosrdnej lásky ľudí medzi sebou je jediným stavebným materiálom spoločnosti, ktorá jediná môže niesť prívlastok šťastná, bohatá a Bohom požehnaná.
+ Mons. Ján Orosch, trnavský arcibiskup
Katechéza pre veriacich - návšteva a sväté prijímanie chorých
Drahí bratia a sestry!
Evanjeliá dostatočne dosvedčujú, akú telesnú i duchovnú starostlivosť venoval chorým náš Pán a ako ju apoštolom prikázal preukazovať aj svojim veriacim (porov. Lk 9, 1-2; Mk 6,13; Mt 10, 1 a 8). Cirkev vysluhovaním sviatostí a modlitbou kňazov stojí pri svojich chorých, pričom ich odporúča trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a aby ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s utrpením a smrťou Krista (porov. Kol 1,24), a tak prispievali k dobru Božieho ľudu.
Veď človek, ktorý vážne ochorel, potrebuje osobitnú Božiu milosť, aby pod tlakom úzkosti neupadol do malomyseľnosti a aby vystavený pokušeniam azda neklesol vo viere.
Preto Kristus svojich chorých veriacich posilňuje sviatosťami ako mimoriadne silnou ochranou.
V mnohých farnostiach je chvályhodným zvykom, keď duchovní otcovia, cez farské oznamy pred prvým piatkom, pravidelne oznamujú ochotu navštíviť chorých a starších farníkov v ich domácnostiach, ktorým by zdravotný stav neumožňoval navštíviť kostol a tam o vyslúženie sviatostí požiadať. Ani pandemické časy nie sú prekážkou. Cirkev nie je výletnou loďou, ale záchranným člnom. Ako kňazi máme k dispozícii ochranné pomôcky a aj lekárske poznanie na oveľa vyššej úrovni než tomu bolo kedykoľvek v minulosti; nehodno odmietnuť vyslúženie sviatostí tomu, kto by o ne prosil…
Čo je potrebné v rodine pred príchodom kňaza vopred pripraviť?
Tí, ktorí s chorým bývajú alebo sa oňho starajú, prípadne starší človek sám, nech v miestnosti, kde sa bude podávať Eucharistia, pripraví stôl prikrytý obrusom, na ktorý sa položí Sviatosť.
U nás sa dáva na stôl aj kríž, sviece, prípadne kvety. Malá nádobka s čistou vodou a handričkou (vreckovkou) slúži pre kňaza na opláchnutie si prstov po podaní sv. prijímania. Kde je to zvykom môže sa nachystať aj svätená voda a kúsok ratolesti, ihličnatej vetvičky, na pokropenie svätenou vodou. Obrady sviatostí, ktoré kňaz vysluhuje, môžeme sledovať v Jednotnom katolíckom spevníku a zapojiť sa do nich živou účasťou, odpoveďami, spevom.
- Ak je to potrebné, kňaz chorého sviatostne vyspovedá.
- Je zvlášť vhodné, ak sa na obrade pomazania chorých, podávania svätého prijímania, zúčastnia aj ostatní domáci, aby sa takto spoločne modlili, nábožne si čítali, zdieľali sa a uvažovali (Posolstvo Cirkvi chorým, modlitby pri chorom, … - iné vhodné duchovné čítanie), spoločne piesňou Pána oslavovali.
Ak sa niekto nečakane ocitne v nemocnici, treba hneď povzbudiť svojho blízkeho, aby sa na prijatie sviatostí, podľa svojich síl a možností, čo najlepšie pripravil a informovať o tom svojho duchovného otca. Zastaví sa za ním hneď, ako to bude možné. Neradno vyčkávať a falošne vyhlasovať – „nechceme, aby sa vyplašil, že sa s ním už lúčime…“. Sviatosti sú pre skutočne veriaceho posilou, povzbudením a sám sa ich bude dožadovať. Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!